MilanBraxatoris

SDKÚ má dva výborné dôvody rozbíjať vlastnú vládu.

Dôvod č.1: Záväzky strany. SDKÚ prehrala v podstate dva a pol volieb v rade. Voľby 2006 stali podobne ako súčasné voľby cca 100 miliónov korún, prezidentské možno polovicu z toho (píšem o korunách, lebo ta pokroková západna mena ma stále irituje). Neoficiálne samozrejme.

Financovanie strán na Slovensku by bola výzva i pre Muldera a Scullyovú. Keďže strany nie sú financované občanmi ale nejakými neznámymi sponzormi, títo stranám nedávajú peniaze z dobrej vôle. Predpokladám že minimálne čakajú späť svoj vklad a niečo navyše. Maximálna suma záväzkov SDKÚ za prezidentské a parlamentné voľby od roku 2006 je, podľa mojho názoru, maximálne 500 miliónov korún a minimálne 200 miliónov.

Politické strany na Slovensku získavajú prostriedky na svoje fungovanie od kadejakých sponzorov a vracajú im ich skrz rozdávanie štátných zákazok. Rezorty cez ktoré tečie najviac peňazí sú: vnútro, obrana, hospodárstvo, doprava, pôdohospodárstvo. Od veci nie je ani ministrovať na školstve a zdravotníctve.

SDKÚ nezískala z lukratívných postov ani jeden, má iba menej výhodné školstvo. Na zahraničí sa dajú dobre odkladať nekompetentný rodinný príslušnici alebo prebytočny strannícky kolegovia ale zákazky tam nie sú. Spravodlivosť podobne ako financie sú dobré prestížné ministerstva ale nie moc dobré na splácanie volebnej kampane.

Preto vravím, že SDKÚ voľby vlastne prehrala. To že strana s najvyššími výdajmi na volebnú kampaň získala najhoršie posty, svedčí pravdepodobne o tom, že pri rokovaní o zostavovaní vlády prevládol strach z možnosti, že by niekoho na svoju stranu pretiahol Smer, a SDKÚ znovu ostala mimo koryta.

Koaličným partnerom SDKÚ sa neoplatí rozvracať vládu, majú príliš dobré posty. KDH ukoristilo vnútro, megarezort dopravy a zdravotníctvo. SaS má kultúru, sociálne veci, obranu a hospodárstvo. Hlavne to posledné je veľmi lukratívny rezort, svedčí o tom už len snaha ktorú vyvinul Pavol Rusko aby z neho, kedysi dávno, zvrhol Roberta Nemcsicsa (dúfam, že som to neskomolil) a aj to jak dlho ho to dokázalo dobre živiť. Zaujimavosť je, že na tomto kresle znovu sedí podnikateľ.

Zároveň jak KDH tak SaS majú pomerne „nesmretľnú“ volebnú podporu. KDH môže urobiť otočku 180 stupňov a večšina jej elektorátu na to nezareaguje negatívne. Práve naopak, ak by KDH prešlo vľavo, jeho preferencie by mohli stúpnuť. SaS sice stratilo nejaké percentá ale pokiaľ sa nezdiskredituje podobne ako predchádzajúce experimenty (SOS, ANO), tak jej prechod z ľava do prava stroskotá len v prípade že by bol moc rýchly. Strana má ľavicové i pravicové prvky, Sulík operuje so značne populistickými témami (grécka pôžička, euroval, výhodnejšie odvody), ktoré sú nad delením ľavica – pravica, strana je nováčik a buduje na „zmene“. Výhoda je že svoju „zmenu“ by SaS dokázala robiť i s Ficom v koalícií.

Most je problemtickejší koaličný partner. Nie preto, že by chcel odísť, práve naopak, ako jediný nemá kam odísť. Preto sa ako jediný nepresadil na žiadný zo svojích pôvodne dožadovaných rezortov (hospodárstvo, vnútro). Nemožno tvrdiť, že by kšefty na pôdohospodárstve (agrodotácie a ťažba dreva patria pod tento rezort) boli zlé, problém je že tentokrát mal Most záujem prekročiť typické maďarské teritórium. Jeho pozícia na to je príliš slabá. Ako jediná strana nemá alternatívu voči pravicovej štvorylke.

Most nemôže z vlády odísť minimálne z dvoch dôvodov. Ľudia ktorý volili Bugára nechceli ďalej počúvať nacionalistický blábol zľava. Druhý problém je existencia pomerne funkčnej alternatívy pre maďarského voliča – SMK by dokázala výborne žiť zo spojenia Mostu a nacionalistov zo Smeru. To je podľa mňa aj dôvod pre ktorý SDKÚ obviňuje Most zo snahy zvoliť Trnku. KDH a SaS by si mohli dupnúť, tak ako si dupli pri jednaní o rozdelení ministerstiev. Most na to poriadne dupnutie nemá váhu. Zároveň pokiaľ by sa podarilo z rozvracania vlády obviniť Most, SDKÚ by mohla tlačiť na získanie výhodných kšeftov s drevom skrz pôdohospodárstvo, výmenou za iný rezort pre Most alebo aj bez výmeny.

Dôvod č.2: Jadro SDKÚ. Záväzky každej strany sú vedené adresne voči konkrétnym ľuďom, ktorý ich získali. V SDKÚ to sú ľudia ako Dzurinda, Mikloš, Pado a ďalší. Sú to ľudia, ktorý dlhodobo tvoria jadro strany ale napriek tomu že získali zdroje na financovanie víťaznej volebnej kampane, neobsadili rezorty ktoré chceli (snaď okrem Mikloša), a neovládajú post premiera. Na premierskom kresle sedí outsider, ktorý začína byť nie len viac populárny než celé jadro spolu, ale ešte aj kladie požiadavky na fungovanie strany (čisté financovanie, osoba GP).

Okrem samotných protagonistov nevie nikto ako sa veci v skutočnosti majú. Okrem obnovenia koaličnych rozhovorov a z toho plynúceho prerozdelenia postov, môže byť dobrým dôvodom i financovanie strán. Čo keď Trnka drží za gule Fica i Dzurindu? Ťažko povedať, neostáva len sledovať politické divadlo ďalej.